Prídu? Neprídu? Kedy? Koľkí? Ako? Peši? Peši by zanechali v snehu stopy. Podľa stôp by ich našiel aj ten najhorší stopovací pes Harry. Ale čo, ak teroristi v snehu stopy nenechávajú? V dnešnej dobe je všetko možné, len treba chcieť. Veľmi chcieť. Len schudnúť sa nedá… Prídu autami? Vlakom? V jednom filme prišli na lietadle. Alebo žeby na rogale? Jeden môj známy na rogale zdrhol za hranice všedných dní. Na letiace objekty sa nesmie strieľať. Teda – aspoň by sa nemalo. Lenže mňa o tom nikto nepoučil. Ale vraj niekedy sa aj môže, výnimočne… Výnimky stále potvrdzujú pravidlá.
Pri troche dobrej vôle by mohli pristáť aj na terase objektu X. A po úspešne vykonanej akcii by mohli hneď odletieť. Ako nejaké UFO. Po neúspešnej by neodleteli – od toho som tu Ja!
(Ja som napísal s veľkým J, lebo som to odpozeral od Angličanov. A Angličania vôbec nie sú hlúpi. Iba niektorí. Ako aj Slováci. Alebo Angolčania. A vari som Ja hlúpejší od Angličana alebo Angolčana? To teda nie. Veď do školy som chodil. I poza školu. A niektorí chodia aj poza zamestnanie.)
Ej, či by som si zlízol. To by mi len tak neprešlo. Keby vykonali a uleteli… Strážiť objekt X to nie je len tak, to je veľmi vážna vec… Ešte dobre, že zrušili absolútny trest. Zostali iba relatívne. Ja keby som bol teroristom, ja by som prišiel na ťave! Ťava je nenápadná, ani veľmi často nepije. Nie ako poniektorí. Alebo na oslovi – to je nápad! Na oslovi! Oslov je dosť, na každého sa ujde. A ak treba, oslíček sa môže otriasť. Raz som jedného videl. Otriasal sa síce, ale žiadne dukáty z neho nevyšli. Exkrementoval normálne, ako kôň. Veď život nie je rozprávka. Rozprávka, na rozdiel od chlapa, má vždy dobrý koniec.
Podľa čoho ich však spoznám?? Nerád by som zastrelil nevinného človeka. Vlastne ani vinného. Ja mám srdce mäkké. Len pečeň trochu tvrdne. Možno z toho som taký natvrdlý. Ako uvarené vajce.
Možno mi predložia služobné preukazy. Overené okrúhlou modrou pečiatkou svojej materskej teroristickej organizácie. Alebo skôr červenou… Teroristi asi sotva majú modrú krv. A možno krv ani nemajú (a práve preto z cudzieho krv netečie). Možno keď sa porežú, nepotečie im zo žily krv, ale dym. A preto je dnes všade toľko smogu. A ja musím mať v pohotovostnej polohe masku OM-10. Buldoga.
A možno to budú mať napísané na rukáve. Na takej páske, ako mávali dobrovoľní pomocníci policajných zborov a iných bezpečnostných zložiek. Bezpečnostné zložky sú pre teroristov nebezpečné. Mohli by mať aj odznaky. Možno by mi jeden aj do zbierky dali. (-Vojačku, vojačku, nemáš odznačik? -Odznačik nemám, ale ručičku ti zlomiť môžem! Cha-cha! Čierny humor. Afroamerický.)
Ešte sa môžu predstaviť iba slovne. -My sme teroristi a prišli sme vyhodiť do vzduchu objekt X. Žiadame vás o vpustenie do objektu hlavným vchodom! Uhnite z cesty! (Slušne vychovaní teroristi vykajú). No hej, ale v takomto prípade musia mať aj tlmočníka. S registráciou na súde. A taký tlmočník čosi stojí. (Aspoň dačo…) Či budú mať dosť peňazí? Aj diéty mu bude treba vyplatiť, aj ušlú mzdu.
Najponižujúcejšie bude, ak nepovedia nič. Objavia sa ako spod zeme, odstrčia ma od dverí, odoberú mi zbraň, náboje a možno aj masku. Ako dobre, že som nevyfasoval lopatku. (Pod lopatkou ma zvykne pichať. Preto nosievam so sebou pichacie hodiny.) Vojdú dnu a začnú si tu bašovať, začnú sa tu cítiť ako doma. Ja sa doma dobre necítim. Občas však cítiť moje fusakle. Len či ma pre začiatok nezastrelia… Čo si potom počnem?
Môj vnútorný hlas mi našepkáva, že by to mali byť slušní ľudia. Že najprv požiadajú. A čo ja? Mám ich vpustiť dnu? Nemám? (Aj dnu už mám,… v palci na nohe) To mi nik nepovedal. Keby prišli len tak ako ľahkoodenci bez zbraní, možno by som si s nimi poradil. Veď ľaľa – zbraň mám, náboje tiež, ostré, Aj masku OM-10… Horšie bude, ak prídu ozbrojení. A čo to bude? Pištole? Ak áno, akého kalibru? Koľko budú mať nábojov. A ostrých alebo slepých? Budú mať aj svetlicu? Guľomety? Len aby neprišli so semtexom. Ten je vraj životu nebezpečný. Moja babka to povedala.
D r a g o
(Kým tu budem, bude aj pokračovanie)
Celá debata | RSS tejto debaty