O dvanásť hodín neskôr
Slnko vystúpilo nad pahorky. Jeho lúče sa predierajú pomedzi konáre
stromov. Na tráve sa trbliece striebristá rosa, netopiere nelietajú,
na zvratkách posedávajú zelené muchy, iné zasa poletujú nad nimi
a veselo si bzučia. Pod vysokou jedľou cez noc vyrástol hríb. Odkiaľsi
chvíľami počuť ľudskú nadávku, ale jej zdroj nevidieť. Možno sa nám to v
Hornom Uhorsku iba zdá. Veď kto by už u nás hrešil? A najmä z akého
dôvodu?. Ľudia sa majú dobre… Idylka jedna radosť.
V paralelnom zábere v dedinách a malomestách sa náhlia ožrani do
svojich kmeňových krčiem, aby si polepšili po včerajšom záťahu
pozostávajúcom prevažne vážne z mútneho teplého nedočapovaného
nakyslastého piva a páleného s priliehavým názvom garážovica či
lavórovica so zápachom terpentínu či arabsko-ropných produktov.
Hlavy im ide roztrhnúť a žalúdky už majú vyvrátené skoro naruby.
Tí nás však momentálne nezaujímajú a ani my ich. Sú akoby z iného –
paralelného sveta. Aj preto ksichty niektorých sa až nápadne podobajú
ba čo viac ponášajú na Ítího (E.T. – pre nepochopivších). Ktovie,
či nie je práve on ich Adamom…
My vidíme našich milých zbojníkov ležiacich okolo dávno vyhasnuvšieho
ohníka. Jedni spia spánkom spravodlivých a blažene si odfukujú cez
všetky telesné otvory, prispôsobené na tento účel, iní sa iba tvária,
že spia, aby mohli čo najdlhšie nič nerobiť a tuho premýšľajú, čo nakúpiť –
čo uvariť, a najmä za čo.
Prvý sa rozhodne vstať Ilčík, ale aj to len preto, že potrebuje na veľkú
(…zmrzlinu tri zlatky), čím je hornouhorská pospolitá idylka priam nemorálne
narušená. Krutý to zásah do prírody. Priam čo by si zdravý strom bez príčiny
vyťal. (Lenže u nás sa také dačo nemôže stať, máme predsa svoje –
zbojnícke zákony. My radšej vytneme niekomu po papuli. Veď aj to patrí
k nášmu írečitému folklóru.)
Pomaly (ale isto) otvára jedno oko – teda Mišo od Ilčíkov -, s druhým si ani
toľkú námahu nedáva a necháva ho zatvorené a zalepené kaprami (nie rybami).
Pravou rukou hmatá okolo seba po tráve. Po chvíli nahmatá (nahmace) fľašu
a s hrôzou zisťuje, že je prázdna. Strasie ho. Zahreší, ale iba v duchu, tak, aby
ostatných nepobudil. Pomaly sa mu podarí postaviť sa (seba samého) na nohy,
že by to aj samotného Slotu potešilo. Lenže ten zbojníkom nie je, a preto ho tu
nevidíme. Kto však má dobrú predstavivosť, môže ho tušiť. Poodíde
(Už sme späť pri Mišovi, ktorého sa to týka) pár krokov na kraj lesa, zájde za
široké historické dubisko a prichýli sa k nemu… presnejšie, čupne si pod neho,
lebo postojačky sa to dá len veľmi ťažko. Po chvíľke vidíme jeho ruku ako sa
natiahne a odtrhne lopúch. Ktovie, načo mu ten lopúch je… Postaví sa (Mišo,
nie…lopúch), vytiahne si gate a myslí si: -Do riti aj s vedecko-technickou
revolúciou. Rečí ako koza bobkov, ale spláchovací záchod ešte nevymysleli.
Keby nie občas nejaká tá povodeň, les je plný hován.( A komu sa to nepáči,
tak hovien či výkalov alebo exkrementov.) Vráti sa na poľanu, nízku a ani nie
veľmi divú a zreve, čo mu hrdlo dovolí:
MIŠO ILČÍK: Doštrajkovááááááť!!! Vztýk!!! Pozóóór! Na poctu valašku –
na doby – raz – dva! Nástup na rozcvičku!
ZBOJNÍCI: Do riti, Michal, by si šiel. Čože nás budíš? Vari vojna
začala? S Turkom nebodaj?
MIŠO ILČÍK: No, zatiaľ, našťastie pre nich, ešte nezačala. Iba
Vikingovia požiadali Franského kupca Sama o povolenie
prejsť územím Hornouhorska do Ilýrie.
UHORČÍK: A tam čo?
MIŠO ILČÍK: Tam sa zastavia. Ide iba o také mierové manévre
spojeneckých hôrd. Ale ja za tým tuším púštny piesok.
Je v Ilýrii piesok? Kto vie?
FERI OŠTINOHA: Je, ale iba na pláži. A vraj sa čoskoro chyže z malty
stavať začnú, nie iba také drevené. A na to treba piesok.
JERGUŠ CHLAPIN: Sprostí… Tak čo nešli priamo na Maltu?
MIŠO ILČÍK: To vieš… konšpirácia. Ale, chlapi, takto to už ďalej
neide. Félvidék nám sprivatizovali grófi a baróni, všetko
patrí im, aj vodné zdroje… Pomaly nebude čo a najmä
za čo žrať. Už aj z pánskeho prepúšťajú. A niekedy sme
povinne museli robotovať. Poddaní nie sú spokojní,
ale mlčia. Asi im zobák vôbec nenarástol. Ak to takto
pôjde ďalej, čoskoro nebude koho zbíjať.
FERI OŠTINOHA: A nedalo by sa nejako zbíjať na lízing?
MIŠO ILČÍK: Pravdu máš – nedalo. Kto by to potom splácal –
developeri?
TUROŇ-ZBOJNÍK: A dnes – čo budeme jesť?
RUDI OŠTINOHA: Konečne múdre slovo.
MIŠO ILČÍK: Aj ja si to myslím… A teda – proviant dnes zabezpečí…
Kto sa hlási dobrovoľne?
ZBOJNÍCI: (Odvracajú sa pomaly a nenápadne od neho, jedni
sklopiac zrak pozerajú kamsi do zeme, iní do oblohy
a veriaci do neba)
MIŠO ILČÍK: Kto chce čakať, nech čaká, možno mu božia manna
spadne. Pre každý prípad radšej dobrovoľníkov určím
– Attila a Ištván – mäso, Chlapin – chľast ! Vy dvaja si
nezabudnite poľovný lístok, keby sa horár Gondáš s
partizánmi objavil. A nie že si v takom prípade necháte
lup odňať. Pretože – My sme u nás doma, my sme tuna
páni.
UHORČÍK: A chleba?
TUROŇ-ZBOJNIK: Načo je nám chlieb?
RUDI OŠTINOHA: Tiež si myslím…
MIŠO ILĆÍK: Keby predsa niekomu len ten chlebík chýbal, nech zájde
do dediny do Jánošíkov. Jurkova mamka dnes lokše
pečie. Povedzte, že to akože pre neho, že on vás poslal…
Určite vám dá…
MAŤO KLIEŠŤ: Bavíme sa stále o lokšiach?
MIŠO ILČÍK: O lokšiach. Prasa!
RUDI OŠTINOHA: Jedna otázka. Attila a Ištván už môžu zbíjať samostatne?
Majú už živnostenský list?
MIŠO ILČÍK: Keby niečo, povieme, že v našom revíri hosťujú. Majú
predsa preukaz zahraničného zbojníka.
RUDI OŠTINOHA: Veď ja nič… Ja len že keby ich náhodou pandúrska
hliadka kontrolovala. Nech teda idú – spánombohom!
GAJDOŠÍK: Nemôžu -oni sú ateisti.
RUDI OŠTINOHA: Tak nech teda idú so súdruhom bohom.
JANO KRAVINEC: A ja? Čo budem robiť ja?
MIŠO ILČÍK: Ty zatiaľ vyplníš kádrový dotazník (či hornouhorskejšie –
opytník). Turoň-Zbojník ti pomôže.
JANO KRAVINEC: (Ale len potichu pre seba) Pomôže, hej, ale do hrobu.
D r a g o
(P o k r a č o v a n i e )
Celá debata | RSS tejto debaty