Veľa spisovateľov sa už priznalo k tomu že ich diela vznikli, boli napísané, na dosť zvláštnych miestach. Pri hľadaní inšpirácie sa utiekali aj k rôznym rituálom.
Gogoľ si vraj vyložil na dvor veľkú drevenú kaďu a naplnil ju vodou. Keď potom tú vodu slnko zohrialo, Nikolaj Vasilievič (narodený 1. apríla…) si do kade sadol, na kaďu položil dosku, čím si vytvoril písací stolík. A písal, a písal…Snáď v tej kadi vznikol jeho slávny Revízor, a možno sa spolu s ním kúpal Taras Buľba, či hrdinovia jeho dedinských poviedok. Ako Gogoľ písal počas dlhých, ruských či ukrajinských, chmúrnych, zimných mesiacov mi nie je známe. Otužilci, po rusky MORŽI – mrože, po našom ľadové medvede, ešte svoje kluby asi nemali. Snáď v prítmí sviečky písal Mŕtve duše či Noc pred Kračúnom.
Lev Tolstoj si pri svojom veľkom dome, dal postaviť aj jeden drevený zrubový sedliacky. G. B. Shaw si vystačil aj s malým záhradným domčekom, kam sa odkladalo náradie. O Bohumilovi Hrabalovi je známe, že si chodil pre inšpiráciu do svojej obľúbenej hospody. Rowlingovej „Harry Potter a Kameň mudrcov“ vznikol vraj priamo tam. Teda v nejakej kaviarni alebo bistre. Balzac písal zásadne postojačky, Marcel Proust údajne potreboval pri tvorbe absolútny kľud a ticho, a tak si na jednej miestnosti dal zamurovať okná a miestnosť vytapetoval nejakým odhlučovadlom.
Pokoj pri písaní uprednostňujem aj ja, ale pri hľadaní inšpirácie mi hluk či vrava neprekáža. Nápady dostávam aj pri prechádzkach mestom či prírodou.
Mám pred sebou práve kávu frappé. Je to taká spenená káva, ktorá sa pije za studena, ba dokonca s ľadom. Mnohí ju pijú s mliekom, ja nie. Práve takú ľadovú mám najradšej. A pridám k obyčajnému aj trochu vanilkového cukru. Prišiel som jej na chuť v Grécku minulého leta. Okrem tejto inú kávu nepijem už takých 6 – 7 rokov. Nikto mi to nezakázal, ani lekár, a dokonca ani manželka, len tak sám od seba som sa rozhodol. O to viac ale pijem rôznych čajov. Tým nechcem naznačiť, že nevypijem dobré vínko, studené pivečko, či občas aj niečo ostrejšieho. Je to už ale naozaj, len symbolicky. Aj keď je niekedy tých symbolov viac…
Aj krčmy som prestal vyhľadávať. A zisťujem, že mi až tak veľmi nechýbajú. Nielen na krízu zvaľujem všetky dôvody.
Už nemám dvadsať, ba aj 60-ka zostala kdesi pozadu. Bez okuliarov na ňu ani nedovidím. No ale občas zájdem…
Keď zájdem, tak do tej „našej“, teda do najbližšej (od vchodu to mám takých 50 – 70 metrov), volá sa Luník. Nie Luník IX. Ten je v Košiciach. To je jeden z mála názvov, ktoré v Poprade zatiaľ nepremenovali a je to najstaršia krčma na sídlisku. Tá pamätá časy, keď sa smelo nalievať až od desiatej a neskôr od dvanástej… a pamätá aj poldeci za 3,40, či pivo za 2 Kčs.
Ale ani ona už nemá toľko klientov ako v minulosti. Alebo k Jeseninovi, Rasputinovi či na Ľubjanku … Nie, neidem Aeroflotom, je to kúsok, čo by ručným granátom dohodil. Takým cvičným, gumovým…RG-4. Zákon – nezákon vo všetkých je naďalej plno dymu, nadmerného hluku z povinného televízneho repovania, ktoré ide každému na nervy, lebo nepočuť vlastného slova. Tak si za stolom, aby sme nemuseli spievajúcich či skôr vrieskajúcich černochov prekrikovať, píšeme lístočky. Po srandovnej slovenskej deafolympiáde mám stojeden chutí naučiť sa aj posunkovú reč. Jeden nikdy nevie, a dvaja už vôbec nie. A všade je pivo ako fejtón – pod čiarou.
Úprimne sa snažím predstaviť si, ako naši americkí krčmoví spolubratia sedia v americkej krčme či pubopabe niekde v Harleme, tlačia sa pred obrazovkami a idú sa zblázniť od výkonov podávaných našimi obľúbencami – Kulim s Alexandrovcami, Horkýžeslížami či zbojníckymi tancami, ktorými sú zaplavené všetky ich zábavné stanice.
Niektorí štamgasti pozomierali, iní sú v kríze, ďalší sa na to vykašlali, aj keď to na Slovensku nebýva zvykom. Raz som tej našej krčme venoval aj básničku. Bola pre mňa vždy nejako zdrojom inšpirácie. Volá sa Krčmová meditácia, mám ju aj na blogu (tu).
Len čo si sadnem, položím na stôl zápisník a pero. Mnohí mi už do notesa nazerali, ale ja píšem písaným písmom, vlastne som prešiel na veľké skorotlačené písmená tak, že to občas ani sám po sebe neprečítam. Tlačím ich jedno na druhé tlačím, lebo aj miestom sa musí šetriť. Tá krčma je na prvom poschodí a keď je teplo, sedávame na balkóne. Občas nám zamáva nejaká tá osemnástka… alebo žeby to tým mladším..?
Bolo to už dávno, hádam aj dvadsať rokov prešlo odvtedy a pivo bolo, ako som už spomínal, o niečo lacnejšie. Sedel som s kamarátom pri jednom stolíku a pri vedľajšom si asi piati mládenci doberali jedného spoluobčana nápadne tmavšej pleti. Možno to má od černobyľskej radiácie. Lajo sa volá. Alebo tak nejako.
Prekvapilo ma, ako to ten Lajo dokáže odolávať piatim. Na každú ich narážku našiel okamžitú odpoveď, ktorá sa otočila proti nim. Nedalo mi to. Dal som si pred seba nejaké noviny (aby som bol maximálne nenápadný) a tváriac sa, že lúštim krížovku, robil som si poznámky na ich okraj. Tých chlapcov som trochu poznal… a oni poznali mňa. Všimli si čo robím a začali si Laja doberať ešte viac. Lajo si to nakoniec, samozrejme, všimol tiež. Tajný agent Bábočka by zo mňa asi nebol.
Ten námet ma stál, ak sa nemýlim, nakoniec, šesť pív… (neviem či som sa už o tom zmieňoval – to kvôli mladým) ale cena piva bola v tom čase, samozrejme, trochu iná, pre smädných ľudí výhodnejšia, ako dnes.
Keď som to potom spracoval, vznikla z toho celá stránka. Bolo to uverejnené v Roháči… Škoda ho. Teda Roháča. Dávno to bolo. Odvtedy sa s Lajom zdravíme, podáme si ruky. Nevadí mi, že ich má tmavšie, ani jemu, že ja mám svetlejšie. Chorľavie Lajo, ale pracuje, bárs aj pri vyhrabávaní lístia okolo nemocnice.
Sedeli sme na pive aj spolu, vo dvojici. Bavili sme sa o živote. Je to rozvážny, múdry chlap. So zmyslom pre filozofické uvažovanie. Nesúďme ľudí podľa farby a ani podľa peňaženky… Minule som kdesi prečítal – Pod ošarpaným klobúkom múdra hlava býva.
O Lajovi som skoro zabudol napísať jednu, pomerne dôležitú vec… Kým iný chodia do krčmy v rifliach a tričku Lajo tam sedí vždy v obleku, košeli (väčšinou bielej) a kravate. Teda aj sa oblieka, ako inteligent. Naozaj neviem čo ho k tomu vedie, ani nerozumiem prečo to asi robí, ale mne osobne sa to páči. Keby sme si z Laja zobrali všetci príklad a chodili do našich pohostinstiev v oblekoch s kravatou, alebo motýlikom, ich úroveň by sa iste hneď zvýšila.
No, kam som sa to zase v spomienkach dostal… Teraz budem končiť… a dopijem svoju kávu, lebo sa mi už úplne zohreje. To by mi Gréci dali…
Celá debata | RSS tejto debaty