Théseus teraz spomenie si, Mládenec že tu z Argosa… Ku Oidipovi že sa hlási. Nakoniec teda dočkal sa…

Zdiaľky vtom kone ktosi ženie, Spod kopýt prach sa kúdolí. Opraty v ruke patria žene, Trielia jej kone po vôli…

Aj keď mu Kreón stránku chytí, V paláci býva spolu s ním Neočistený – neomytý… Vyrastá jeden…, druhý syn…

Zamyslí sa tu národ prostý, Zamyslí šľachta, dumá kráľ, Komu sú kvôli v nemilosti, Thanata kto sem privolal?

Ujme sa Oidip svojho žezla, Thébanom stále spravodlí. Od neho krivdy žiadny nezná, Múdry je, dobrý, rozhodný.

Prináša kočiš do Théb smutnú… -Zabili Láiááá!!! – smutnú zvesť. Sám zdupkal… Môže baliť kutňu – Nechránil káľa – stratil časť!

Do Delf sa vydá pútnik čoby… Kapsička, klobúk, palica… Pýthia nech mu dopyt zrobí – Apolla nech sa opýta.

Zbavil sa Láios svojho syna, Utíšil sa už na duši, Na kliatbu takmer nespomína, A vôbec – vôbec netuší,

(4) -Oženiť by sa…, -Láios dumá… Théby sú plné krásnych žien. Bola len aby nežná, šumná… Vybrať si môže z dobrých mien.

(1) Čo skrslo, ktovie, v Labdakovi? Podal mu Arés meč a štít. V Athénach sedí kráľ vraj nový, Slušnosť ho káže „navštíviť“.