Vrátil som sa do vybavovacej búdky na štátnej hranici bez ostnatého drôtu a usadil som sa na rozheganú stoličku. (Keď spomínam stoličku, nemyslím tým zub.) Aha! Na zatvorenej učebnici anglického jazyka sedí včela. Okrúhla, vypasená. Pohol som knihou. Chcel som včelu odplašiť, vyhodiť von cez otvorené zasúvacie okienko, kade vám do búdky podávajú […]

Osud Kedysi dávno (1970), keď som už nebol vlkom, ležal som v Prešove na internátnej posteli v kanadách (kanady sme „fasovali“ na VKVŠ – Vojenskej katedre vysokej školy) a červeno-čiernej kockovanej (presnejšie štvorcovanej) košeli. Pod kanadami som mal podložené Rudé právo, aby som nimi nezašpinil internátnu deku. Bola to moja […]

Boli sme mladí a bolo nám hej… Písal sa rok 1974 stredoeurópskeho času. Dymokury, dedinka s asi 140 popisnými číslami približne 16 km od Nymburka a o voľačo málo viac od Poděbrad, ktoré liečia srdce. Aspoň v oných časoch sa tak vravievalo. V Dymokuroch bol cukrovar a sódovkáreň. Sódovkáreň bola predtým pivovarom a […]

Naposledy som tu písal o kamarátovi Džočim a iba okrajovo som spomenul aj Karola. Dnes teda napíšem o kamarátoch Vladimírovi a Pištovi. Vladenko je trochu nižšieho vzrastu (asi ako v tom filme „Ja milujem, ty miluješ…“… a miluje najmä kvalitné pivá a fernet, …a nie z vlastnej viny si chodí aj s frajerkou raz týždenne vyhodiť z kopýtka aj z […]

(Pokračujem.) Tak som sa rozhodol, že keď budem nabudúce pozerať Sedem statočných, tak už budem konečne fandiť Kalverovi. Chudák, veď jeho nikto nemá rád. Možno je preto taký „zlý“. Celkom by sa hodil do slovenskej politiky. Ináč z amerických filmov dokážem pozerať už iba staré westerny. Pozerám hlavne filmy dokumentárne (história, cestopisy, príroda, […]

A teraz si musím dobre rozmyslieť čo napíšem, Džoči si veľmi potrpí na presnosť (mohol by sa uraziť, pohnevať, a v takom prípade aj rok so mnou nerozprávať). Pod jeho básničkami napr. nájdete – nielenže dátum, ale aj hodinu, minútu a presné miesto napísania – v kuchyni, na lavičke, v kupé vlaku a pod. Všetko sa u neho musí zhodovať so skutočnosťou.

Veľa spisovateľov sa už priznalo k tomu že ich diela vznikli, boli napísané, na dosť zvláštnych miestach. Pri hľadaní inšpirácie sa utiekali aj k rôznym rituálom.

Vrcholom mojich technických vedomostí bolo, keď som na vojne rozobral a zložil samopal SA 58. Oči mi pre každý prípad nezaviazali. Podľa rezu samopalu a guľometu som pochopil, ako to funguje. Pochopil som aj, ako funguje ručný granát a atómová bomba. Tá bola asi najjednoduchšia.

Rok 1964. Zima. Záveje. Hádam 4 – 5 metrové. Autobus zrána nepremáva. Čo má zdravé ruky a nohy a je mužského rodu, to berie do rúk lopaty a čistí cestu pred i za Veľkými Ozorovcami (dnes by sme namiesto toho čakali Markízu). Okolo deviatej prichádza autobus od Sečoviec, prechádza do Zemplínskej Teplice (alias Kerestúra) a vracia sa. Robotníci, študenti,… […]

Prológ: Poštárky a poštári to nikdy nemali ľahké. Kedysi, ale nebolo to zase až tak dávno, asi každý odoberal nejaký časopis, noviny. Keď sa človek, neskoro popoludní vrátil z práce, čakala ho v schránke (alebo už na stole), denná tlač a mohol si prečítať ranné správy. Blogy ešte neboli a chceli sme si niečo pekné a zaujímavé prečítať aj vtedy. Výber […]