Drahoslav Mika

Pamätá Zeus zašlé časy – Pripomnie dcéru Ásopa. U boha riek sa neohlásil, Na živel vodný neklopal.

Halí sa Olymp do oblohy. Najvyššia rada zasadá. Zošľachtí Zeus pohľad strohý, Rozpachtí nech sa nálada.

Z Olympu hľadia, čo sa deje. Sandále Hermés okrídli! Nebude gániť na galeje Titána v skalnom obydlí!

Míňajú dni sa, roky plynú, Prevliekli sa aj eóny… Nedošiel Zeus na príčinu, Kedy mu, prečo odzvoní..?

Prikrídli orol zas a znova, Vyžerie pečeň, uletí… Dvanásť už rodov odvychoval Z Diovej hroznej obety.

Jeden hodí do žita flintu, iný šabľu. Život sa má užívať plnými dúškami – chladeného piva. Príjemnejšie sa čas zapíja ako zabíja.

Márne si Zeus mädlí ruky, Márne sa Hádes nadeje – Nezlomia vieru reka muky Na duši ani na tele.

Rozzúri deľba vola Dia. Rozkope kosti – ďas ich ber! Titán je preňho podlá zmija, Neuzavrie s ním nikdy zmier!

Polienko Žitia prikladáme – Obetu Času na oltár. Natŕča Chronos hladné dlane, Eóny halia Božiu tvár.

Množia sa ľudia, Zem sa plní. Prométheus je vskutku rád. Zeus je stále na výslní, S Titánom nechce spory mať.