Drahoslav Mika

Zamyslí sa tu národ prostý, Zamyslí šľachta, dumá kráľ, Komu sú kvôli v nemilosti, Thanata kto sem privolal?

Ujme sa Oidip svojho žezla, Thébanom stále spravodlí. Od neho krivdy žiadny nezná, Múdry je, dobrý, rozhodný.

Prináša kočiš do Théb smutnú… -Zabili Láiááá!!! – smutnú zvesť. Sám zdupkal… Môže baliť kutňu – Nechránil káľa – stratil časť!

Do Delf sa vydá pútnik čoby… Kapsička, klobúk, palica… Pýthia nech mu dopyt zrobí – Apolla nech sa opýta.

Zbavil sa Láios svojho syna, Utíšil sa už na duši, Na kliatbu takmer nespomína, A vôbec – vôbec netuší,

Žije si ako prasa v žite a pije ako sviňa.

(4) -Oženiť by sa…, -Láios dumá… Théby sú plné krásnych žien. Bola len aby nežná, šumná… Vybrať si môže z dobrých mien.

(1) Čo skrslo, ktovie, v Labdakovi? Podal mu Arés meč a štít. V Athénach sedí kráľ vraj nový, Slušnosť ho káže „navštíviť“.

Vo víne je stále pravda, len nesmiete vytriezvieť.

(8) Uteká, beží poľom, lesmi… Čím ďalej len by od kráľa… Trávou si, krovím cestu kliesni, Svet voľný sa jej otvára.