Drahoslav Mika

Noc prešla iba, ráno biele… V Thébach je radosť dvojitá. Zasial kto skoršie, skoršie melie, Diov syn prvý zavíta…

Opustia mladí kraje rodné, Nefelé pláve po nebi, Odpočia v noci, idú vo dne, Vedie ich Hermés na Théby.

Hrdí sa hradmi Argolida, Perseus svieti na nebi. Synom sú tvŕdze za obydlia, Kráľovská moc ich velebí.

Priatelia kým si naši dvaja U Háda v chládku hoveli, Všeličo národ povystrájal. Théseus zas je bez ženy –

Prísahy slová plniť treba. Peirithoos názor nemení. Božského chce si hryznúť chleba, S bohyňou keď sa ožení.

Ak sa cítite nesvoj, pite na cudzí účet. Jedni čas zabíjajú, druhí zapíjajú, tretí to spoja. U opitých šoférov neide o autohavárie, ale o nedokonané samovraždy. Jeden za všetkých, všetci – do krčmy! Po cajch vám nikdy nenalejú. Ale aspoň viete, o koľko vás ošmekli.

Théseus smúti ovdovelý – O syna prišiel, o ženu. Chronos však všetky rany scelí, Stalo sa to aj blížnemu –

Nakoniec Faidre splnilo sa, Túžila po čom pred rokmi. Túli sa k manželovi bosá, Šťastím by v daždi nezmokli.

Na Kréte dujú nové vetry – Odišiel Mínós k Hádovi. Daidalos slovom radšej šetrí, Niekoľko slov však vysloví.

Héraklés slúži u Eurystha Ktovie už koľký Boží rok. Deviatu prácu kráľ mu chystá – Diov syn mu je paholok.