Drahoslav Mika

 
Sviňa je taká aká je:
Z válova žerie pomyje,
nežiada záchod splachovací,
netúži po nijakej práci,
ba ani po tých perlách z bájky.
Len občas krochká znenazdajky,
a keď sa naštve, trochu kvičí.
Netuší, že raz skončí v lynči.
         
Sviňa kabáty neprezlieka,
teší sa na svoj prídel mlieka,
A sviňa svini nezávidí –
to dokážu len hominidi.
                                                                                   Si kráľom, Eumaios.
Na druhej strane zas a znova                                   Si kráľom všetkých svíň.
odtláča družky od válova.
A jedna sviňa druhú špiní –                                                (Ján Lenčo: Odyseus, bronz a krv)
taký osud Boh určil svini.
             
Netreba chodiť ďaleko –
porovnať sviňu s človekom
uráža hrdosť každej svine.
Sviňa nežiada žiadne všimné …
  
Bodnutie noža stačí – ach!
A už je sviňa na márach.
Ľudia v divokom ošiali
obetu bohom nedali.
   
A najviac chvály sviňa zožne
po smrti, kedy s úctou, zbožne
klobáska, hurka, slaninka
posmrtný život začína.
   
Obetný oltár … Kto má smolu,
napchá sa cholesterolu,
keď po škvarkách aj v negližé
si svoje pery oblíže.
    
Prasacou chrípkou – až to mrazí –
sviňa človeka nenakazí,
Lež vírus, v človeku čo hnije,
je zdrojom svinskej pandémie.
     
To človek je pred sviňou vinný –
hold by mal vzdávať každej svini         / štvornohej, samozrejme, súc scrofa /
a postaviť jej pomník taký,
čo dočiahne aj nad oblaky.
 
   

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
predošlý článok ……………… nasledujúci