Drahoslav Mika

Na perách úsmev, v očiach plameň,

svet vraví pravdu, no aj klame.

Myšlienky s citmi rozhádané…

Život nie je len sebaklam…

Prichádza túžba k výšinám

vzlietnuť, vzniesť sa nahor,

a zametať pred cudzím prahom

atómy kozmického prachu.

Lúka nevädzí, červeň maku,

slnečných lúčov filigran – 

otvoríš dušu dokorán

oblohe oblačného neba

Dávno vieš, čo je sladkosť chleba

i horkosť bezpomocných slz.

Život má mínus, no aj plus. 

Ako vták lietaš myšlienkami,

tvoj svet už nie je nepoznaný,

bolesť sa skrýva v kostihoji,

sú chvíle, keď ťa duša bolí. 

Vieš sa aj tešiť zo života.

Potôčik lásky zaklokotá…

Blízko je teplo, v diaľke chlad…

Raz súlad duší, raz samota,

aj túžob nesplnených hlad – 

Životnej lýry prstoklad

rozzvučí struny pod platanmi  

a sníva, sníva život bájny

rieka poznania skalená.

Už nepadáš na kolená

pred sebou, svojím alter ego –

Nie stále nájdeš siedme nebo,

nerozplynieš sa ako pena,

čiapočka biela na pive.

Slová vľúdne aj ohnivé

dokážeš prijať a tiež dávať,

aj rozmeniť ich na drobné.

Čakáš na teplo túžobne…

Tlie, horí túžba odveká

spoznávať Vesmír, Človeka.

Myšlienky ako včelí roj

do duše nosia nepokoj. 

Vesmír je starý, Človek mladý,

Jablko rajskej zo záhrady –

Strom poznania máš pred sebou

s tajomstva Lásky velebou.

Aj keď svet mlčí,

môžeš kričať…

Nech vydrží Ti Tvojich tridsať

aj keď budeš mať rôčkov stovku.

Pozri sa, jak je krásne vonku…

D r a g o  (otec) Natálii a Olegovi

                 22012007