Drahoslav Mika

O tri hodiny neskôr Mišo Ilčík a Jano Kravicec rozkladajú ohník. Ohník sa pomaly rozhára, ale nie príliš rýchlo. Veď času má dosť, skoro toľko ako čakanie husi na klas .Okrem toho zbojníci nemajú povolenie na výrub stromov v chránenej oblasti, takže sú odkázaní na raždie a na to, čo blesk zapáli.

JANO KRAVINEC: (Píše životopis. Píše brkom, ktoré chvíľami omočí v tinte v kalamári) Narodil som sa. Keby som sa nebol narodil, nebol by som tu. V detstve mi vraveli, že ma doniesol bocian. Sused mi však povedal, že to bol nejaký iný vták. Pochádzam z bezdetnej rodiny. Už môj otec Aladár Čvančara a matka Piroška rodená Šancometová pochádzali z bezdetných […]

Vojačik bude tiež frajerom. (Ale až o rok.) Vojačik prvého ročníka nemá na frajeriny čas. (Vojak musí švihať.) Vojačik má blúzu o dve čísla menšiu. Vojačik má (aby bola zachovaná rovnováha) nohavice o tri čísla väčšie. Vojačik si to postupne s inými vojačikmi povymieňa.

JANO KRAVINEC: Jano Kravincovie, z lazov… Ale nie tých pod Makytou. MIŠO ILČÍK: A ja som Michal. Od Ilčíkov. Skaderuka – skadenoha. (Podajú si ruky ako prejav zbojníckobratskej lásky)

(ad absurdum) (Osoby budú pribúdať postupne v priebehu dejovej línie) Začiatok 18. storočia, štvrť na deväť predpoludním v lete. Uprostred horehronského lesa stojí, ba priam sa leskne, poschodová chata. Pred chatou ohník dohára, aby sme boli čo najpresnejší – už len tak-tak stúpa slabý dym z čiernej pahreby.

Vyššie ako na vrchol sa nevyšplháte. Nik nie je dokonalý – iba ten, čo dokonal.

(ROZPAMÄTÁVANIE) Vojačik je ešte civil. Zatiaľ. Vojačik má osemnásť. Vojačik musí na asentírku. Vojačik nemá známosti v odvodovej komisii.