Drahoslav Mika

O dve sekundy neskôr MAŤO KLIEŠŤ: Vari nám nechceš nahovoriť, že si celý ten čas vo Valašsku strávil. Tak dlho by si tam nevydržal. JÁNOŠÍK: Čo hriecha tajiť, aj v Holyvúde som bol.

O päť minút neskôr Nič sa nezmenilo, iba poniektorí zo zbojníkov kypria pôdu doteraz ležiacu hornouhorským úhorom a kydajú maštaľný hnoj, pretože v budúcom roku si chcú posadiť a dopestovať vlastné zemiaky, aby sa nemuseli pánstvu a rómstvu prosiť. Umelé hnojivá zásadne vylučujú (nie vylučovacím ústrojenstvom) z používania. Pri zveľaďovaní kúska pralesa si […]

O štrnásť hodín neskôr Zbojníci vstávajú včaššie ako zvyčajne. Sú k sebe navzájom akísi milší, avšak nie v dôsledku zvrátenej sexuálnej orientácie. Surovec s Ilčíkom dokonca vykopú ukryté kádéčka a rozdávajú ich svojim spoluzbojníkom. Attila s Ištvánom privlečú veľkú hlavátku, len Boh vie odkiaľ ju vzali. Napriek tomu, že je krásny letný deň, oblohu […]

Hneď nato, bez prestávky či preskakovania času FERI OŠTINOHA: Kde len ten Veľkonočný ostrov môže byť?

Pôvodne som ani namal v pláne urobiť z tejto smutnej piesne samostatný článok. V noci som dostal nápad, že by som tú pesničku mohol pripojiť ako „prívesok“ k predošlému hudobnému článku o Anastasii Sorokovej. Lebo práve cez ňu som sa dostal na rovnomennú pesničku v jej podaní. A keď som už sadol za počítač, začal som podľa môjho zvyku snoriť… A […]

Na druhý deň ráno. Odkiaľsi zhora sa ozve zvučka Zákruty. Príroda akoby ožila. Poľanou prejde medveď, ale nikto si ho nevšíma, lebo vedia, že napríklad v Tatranskej Lomnici je to bežný jav. Iba Floki pre istotu ujde na strom. Pod modrou oblohou trilkuje škovránok, ktorý si sem odskočil (poodletel) od žatvy. Nikolovi Šuhajovi sedí na pleci veverička a lúska […]

Veľa času mi zaberá to dnešné Rusko a lozenie po ruských stránkach Webu. Všetci rozumní Rusi si myslia, že Rusko by malo zostať Ruskom a nie Amerikou. Tam tiež z každého kúta sa škeria západné reklamy. Ruština je tiež zašpinená tou interameričtinou, a kultúru to neobišlo tiež. Keď u nás niekto odmieta kvas, ktorý možno ani neochutnal, nech ho nepije. Možno je u nás […]

Aňi ňeznam, jak začac. Aľe jakiška vnutorni hlas mi hutori, žebi mi sebe perše uvedomil, co to tota tinta z malim „t“. Ta začňem stadzi. Išče ket mi bul mali chlapec, taki šintir smarkati, poslaľi me do školi. Škola bula na ňižnim koncu a stoji tam doteraz. Tedi še volala Narodna škola a učiľi še tam ročňiki od jedna do pejc. Starši chodziľi do Kerestura. […]

O dvadsať sekúnd neskôr. (Ale ten čas letííííííííí…) HRAJRUKA: Ale, ak sa smiem najprv opýtať – kde je Jánošík? MIŠO ILČÍK: Nepoviem!