Drahoslav Mika

JANO KRAVINEC: (Píše životopis. Píše brkom, ktoré chvíľami omočí v tinte v kalamári) Narodil som sa. Keby som sa nebol narodil, nebol by som tu. V detstve mi vraveli, že ma doniesol bocian. Sused mi však povedal, že to bol nejaký iný vták. Pochádzam z bezdetnej rodiny. Už môj otec Aladár Čvančara a matka Piroška rodená Šancometová pochádzali z bezdetných […]

Vojačik bude tiež frajerom. (Ale až o rok.) Vojačik prvého ročníka nemá na frajeriny čas. (Vojak musí švihať.) Vojačik má blúzu o dve čísla menšiu. Vojačik má (aby bola zachovaná rovnováha) nohavice o tri čísla väčšie. Vojačik si to postupne s inými vojačikmi povymieňa.

JANO KRAVINEC: Jano Kravincovie, z lazov… Ale nie tých pod Makytou. MIŠO ILČÍK: A ja som Michal. Od Ilčíkov. Skaderuka – skadenoha. (Podajú si ruky ako prejav zbojníckobratskej lásky)

(ad absurdum) (Osoby budú pribúdať postupne v priebehu dejovej línie) Začiatok 18. storočia, štvrť na deväť predpoludním v lete. Uprostred horehronského lesa stojí, ba priam sa leskne, poschodová chata. Pred chatou ohník dohára, aby sme boli čo najpresnejší – už len tak-tak stúpa slabý dym z čiernej pahreby.

Vyššie ako na vrchol sa nevyšplháte. Nik nie je dokonalý – iba ten, čo dokonal.

(ROZPAMÄTÁVANIE) Vojačik je ešte civil. Zatiaľ. Vojačik má osemnásť. Vojačik musí na asentírku. Vojačik nemá známosti v odvodovej komisii.

Semeno sváru vyklíči najrýchlejšie. Z globálneho otepľovania mi behá mráz po chrbte.