Drahoslav Mika

RUDI OŠTINOHA: (Horiacou paličkou si pripaľuje zapekačku) JERGUŠ CHLAPIN: (Rudimu) Daj potiahnuť.

Vždy odpúšťajte nepriateľovi svoje hriechy. Prax stvorila aj nepraktické veci.

Vojačik už vie, že „nástupište“ sa volá buzerák alebo buzerplac. A že lampasák je vojak z povolania

Hudbu a pesničky, ktoré vnímame v mladosti a páčia sa nám, vraj potom počujeme znieť v ušiach celý život. Neviem či to platí úplne všeobecne, v mojom prípade je to však tak. Ваше благородье, госпожа разлука… Vaše blahorodie, pani rozlúčka

TUROŇ-ZBOJNÍK: Mišóóóóó! Sto striel di do duše! Bodaj ťa parom páral! Ty pohan akýsi… MIŠO ILČÍK: (Vybehne z chaty) Čo sa stalo? Vari niekde horí? Alebo sme už nebodaj prepadli krížiacku výpravu?

O tri hodiny neskôr Mišo Ilčík a Jano Kravicec rozkladajú ohník. Ohník sa pomaly rozhára, ale nie príliš rýchlo. Veď času má dosť, skoro toľko ako čakanie husi na klas .Okrem toho zbojníci nemajú povolenie na výrub stromov v chránenej oblasti, takže sú odkázaní na raždie a na to, čo blesk zapáli.

JANO KRAVINEC: (Píše životopis. Píše brkom, ktoré chvíľami omočí v tinte v kalamári) Narodil som sa. Keby som sa nebol narodil, nebol by som tu. V detstve mi vraveli, že ma doniesol bocian. Sused mi však povedal, že to bol nejaký iný vták. Pochádzam z bezdetnej rodiny. Už môj otec Aladár Čvančara a matka Piroška rodená Šancometová pochádzali z bezdetných […]

Vojačik bude tiež frajerom. (Ale až o rok.) Vojačik prvého ročníka nemá na frajeriny čas. (Vojak musí švihať.) Vojačik má blúzu o dve čísla menšiu. Vojačik má (aby bola zachovaná rovnováha) nohavice o tri čísla väčšie. Vojačik si to postupne s inými vojačikmi povymieňa.

JANO KRAVINEC: Jano Kravincovie, z lazov… Ale nie tých pod Makytou. MIŠO ILČÍK: A ja som Michal. Od Ilčíkov. Skaderuka – skadenoha. (Podajú si ruky ako prejav zbojníckobratskej lásky)