O pol hodiny neskôr Na poľane je trma-vrma, chlapi posedávajú v hlúčikoch podľa záujmových oblastí, bavia sa, smejú, vymieňajú si adresy, odznaky, vlajočky a navzájom sa pozývajú na návštevu do Karpatskej kotliny. Attila a Ištván kŕmia drábske a ostatné kone a mimoriadnu pozornosť venujú malým koníkom. Na chrbtoch koní zabíjajú ovady. Odkiaľsi spoza chaty sem […]

Zhruba o hodinu Drábi, pandúri, husári a ostatná háveď pozliezavší z koní sa so zbojníkmi navzájom častujú, bozkávajú sa na čelo, tykajú si, pijú pertu, nálada stúpa a réžia si až teraz všimne starú ženičku čupieť v kroví.

O päť hodín neskôr MIŠO ILČÍK: Tak teda – končiť, pozor, pohov, voľno, spievať! NIKOLA ŠUHAJ: (Zanôti) Krjačok ľaľijovyj…

O hodinu neskôr Chlapi sú akísi nervózni. V ovzduší cítiť vysoké napätie, takých 360 – 475 voltov striedavo jednosmerného prúdu vody z hasičskej striekačky. Počuť približujúci sa dupot kopýt.

O šesť hodín neskôr. Dajme o sedem. Človek nikdy nevie…

O pol hodiny neskôr Plytká noc. Všetko spí, všetko sní, len Praotec Čech na hore Říp… (…Aha,… to je zo sna…)…. Mišo Ilčík leží vedľa Nikolu Šuhaja, občas sa zamrví jeden, občas druhý …

O päťdesiatpäť minút neskôr Chata, poľana… Vatra pomaly dohára, nemá kto priložiť polienko či za otiepku raždia na uhlíky, všetko spí, všetko sní, a keby tak napadol sneh, čo v Hornouhorsku nie je až také nemožné, nesúdny čitateľ – divák by očakával, že prídu traja mudrci od východu, pretože je Tichá noc, svätá noc. Lenže opak je pravdou.

O dve hodiny neskôr. Surovec a Maťo Kliešť sú ešte stále na posede. Nič mimoriadneho sa za tie dve hodiny neudialo, iba noc sa zmocnila všetkých svojich práv. Keby to čítali aj nejakí básnici, tak pomedzi konáre na oblohe vidieť Lunu v jej plnej kráse, jednoducho je tehotná ako matka hviezd.

O päť minút predtým Jánošíkov klon Kišonay uniká riedkym lesom (aby ho bolo vidieť) a navyše v hustom lese by sa mohol poškriabať černičím a podobným kríčím a popŕhlť žihľavou, čo by u neho v prípade alergie mohlo vyvolať púpence po tele, pretože zaočkovať ho nestihli, a ani by sa bol nedal, lebo felčiarom nedôveruje. Ešte tak pustiť žilou… Surovec a […]

O trinásť minút neskôr. Vatra pred chatou sa pomaly rozhára, Floki sa nehára, nemá s kým, plamienky olizujú suché vetvičky, ohník praská jedna radosť. je bezvetrie, dym stúpa pekne dohora, akoby ho bola jedna mater mala… či vlastne akoby podľa neviditeľného pravítka.